Skleneným okom

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Na účet Môjho Človeka

Ospravedlňte tie hlúposti. Ale veď viete – v hlave len vata, tak čo sa už dá odo mňa čakať?

Celé dni sa len váľam v posteli a čakám, kedy príde domov Môj Človek. Mám kopec voľného času. Vlastne je všetok môj čas voľný. Pekelne sa nudím.

Nepredstavoval som si to takto, keď ma z poličky brala tá milá slečna. Už som sa videl v jej postieľke, v jej nežnom objatí, ako mi hladká kožúšok a dáva pusu na ňufáčik. Strašne sa mi uľavilo, lebo dva dni predtým sa ma domáhalo také uvrešťané, škuľavé decko v okuliaroch. Už som sa videl, ako mi jedno oko visí na jedinej nitke a druhé sa na mňa díva z opačného rohu miestnosti, kde je odkopnutá aj moja labka a jedno ucho. Verte mi, keď vidím malého zmrda, poznám ho. Hysterická mamička bola príliš zaujatá fackovaním jeho sestričky, ktorá si práve vytiahla peknú krikľavočervenú plechovku akciového paradajkového pretlaku (týždeň pred koncom záruky). Vytiahla ju zospodu takej tej veľkej pyramídy. Malému zmrdovi ma odobrala ochranka, keď to začalo pri východe z pokladne pišťať. Vzápätí sa rozpišťala aj hysterická matka, fackovaný malý zmrd a nakoniec aj sestrička, ktorá striedavo kopala do rozpačitého ochrankára i hysterickej matky. Aj ja by som si bol zapišťal, úľavou, ale som plyšový, tak som radšej zachoval dekórum a obmedzil sa na obvyklý sarkastický pohľad svojich sklenených očí: „A máte to, Zmrdovci!“

Zradu som začal tušiť, keď ma tá milá slečna odniesla na darčekové oddelenie a nechala zabaliť do belasého papiera s červenými srdiečkami. Napokon, keby som nemal v hlave iba vatu a občas trochu aj myslel, mohol ma varovať už dátum a meno v kalendári: 14. február, Valentín. Potom som dúfal, že tá milá slečna je aspoň lesba.

Keď sa papierový obal roztrhol, čumel na mňa hnusný chlpatý človek. Chlap. Nechápem, kde k tej slečne prišiel a napokon nechápem ani kde prišiel k tým, čo prišli po nej. Ešte menej som chápal, kde ony prišli k nemu. Veď aj tie krátkozraké nosili okuliare alebo kontaktné šošovky. A mali uši. A nos. Štyridsať cameliek denne, vďaka ktorým sa mole aj mne zďaleka vyhýbajú, to sa nedá prehliadnuť. Teda prečuchnúť.

No ale bol to Môj Človek. Toho si medveď nevyberie. Škeril sa na mňa chrupom pripomínajúcim noty na bubon a potom mi hodnú chvíľu vymýšľal meno. „Macko! Bude sa volať Macko,“ vyhŕkol napokon, celý uchvátený vlastnou originalitou. „Ak sa ja, medveď, budem volať Macko, tak ty sa musíš volať Debil, ty kretén.“ pomyslel som si, ale radšej som čušal. Nebolo to také zlé, ako by mohlo byť. Dospelí milenci milých slečien aspoň nezvyknú z našinca odstraňovať rôzne časti, bez ktorých sa nijaký medveď necíti plnohodnotný. A vložil ma do svojej rozostlanej postele, čo tiež nebolo najhoršie znamenie. Už som sa tešil na valentínsku šou.

Predčasne.

„Ten medveď má taký uprený pohľad, prepáč, ale nemôžem, mám pocit, že na nás čumí.“ Jasne, že som čumel, Debil, kým si ma neotočil chrbtom. Na teba zvedavý nie som, ale kto by už pri tom na tú slečnu nečumel?

Slečna sa z nášho života po čase stratila a prišli iné slečny. Ja som ostal. „Teba, Macko, mám najradšej. Trpezlivo počúvaš, nebonzuješ, nehádaš sa, nemáš rodičov, nechceš tancovať a vždy ťa nájdem tam, kde som ťa položil,“ opakovane vysvetľoval Môj Človek. Hovoril to mne, ale vždy tak, aby to počula aktuálna milá slečna, čo práve začala jednu z Tém. Manželstvo, deti, zodpovednosť, šetrenie, životná poistka, kúpa vlastného bytu, zoznámenie sa s rodičmi milej slečny, fajčenie, diskotéka...

Ale slečien je teraz akosi pomenej. V poslednom čase Vinki v našej posteli stále viac číta a spáva skoro vždy sám. Tvrdí, že ešte stále môže kedy sa mu len chce, ale akosi sa mu stále menej chce. Z domu odchádza už o desiatej ráno a skoro nikdy sa nevracia pred desiatou večer. Keby aspoň sedával v krčme, ale domov chodieva podozrivo triezvy. Bojím sa, že sedáva v robote. Aj cez víkendy.

A ja sa celé dni len váľam v posteli a čakám, kedy príde Vinki domov. Všetok môj čas je voľný.

Pekelne sa nudím.

Teraz si môj človek (volá sa Vinki) založil tento blog. Nepochopiteľný počin, ak zvážite, že písanie nezmyslov ho živí. A že tá práca sa už vypracovala na špičkového alpinistu v jeho krku. Onedlho mu definitívne vylezie hore krkom a začne mu plniť zuby. Vinki sa neustále vyhráža, že dá výpoveď a pôjde robiť čašníka.

„To ti je, Macko, krásna robota,“ hovorieva. „Príde človek, povie ti čo chce, ty mu to donesieš a on ti za to zaplatí. Keby mu predsa nechutilo, na vine je kuchár. Nie ako u nás. Najprv musíš sám vymyslieť, čo by vlastne ten človek chcel, potom to musíš niekde pracne pozháňať, spracovať a vhodne naservírovať. Medzitým ti do toho kecá hromada ďalších ľudí. Budú ti kafrať do toho, čo by vlastne ľudia chceli, nebude sa im páčiť, kde a ako si to zohnal, budú ti kibicovať pri spracovávaní a nakoniec to naservírujú oni sami a po svojom. Je teda pravdepodobné, že čitateľ dostane niečo, čo vôbec nechcel. A keď to už náhodou chcel, tak inak spracované. A s inou oblohou. Alebo aspoň inak servírované. A ty budeš idiot, lebo pod celým tým nechutným gulášom svieti tvoje meno.“

Pravda je ale taká, že Vinkiho robota nebola iná ani v časoch, keď bola jeho Povolaním a Poslaním. Robota ostala rovnaká, zmenil sa Môj Človek. Už ho to nikde nepovoláva ani nikam neposiela. Akurát mu to zabezpečuje prijateľnú podporu v zamestnanosti. Vlastne mu ani nič iné neostáva. Robiť rukami je lenivý a hlavou nič robiť nevie. Rodený žurnalista. Teraz ale prežíva krízu grafomana, ktorého prestalo baviť písať spojenú s krízou egomaniaka, ktorého už znudil pohľad do zrkadla a krízou erotomana, ktorého ešte baví sex, ale už nie celá tá únavná cesta do postele, ktorou treba potenciálnu partnerku nevyhnutne previesť.

Myslím, že ten blog si zakladal iba kvôli tomu, aby zistil, ako sa to robí. Zajtra už nebude vedieť, že ho má. Možno tu len chcel občas vtrhnúť a sarkastickými poznámkami deptať amatérov, ktorí toho majú oveľa viac čo povedať, než Vinki alebo jeho kolegovia, len za to nechcú dostávať plat. Ale ako ho poznám, neurobí ani to. Vinki je strašne lenivý.

A ja som strašne znudený. Odkukal som heslo a budem sa trochu zabávať na Vinkiho účte. A predovšetkým na Vinkiho účet.


Vata v hlave | stály odkaz

Komentáre

  1. Mozem otazku?
    Kolko mas rokov, ze sa tak nudis, preco si myslis ze ,mas vatu v hlave a tot si si vymyslel ty? :o)
    publikované: 12.03.2005 20:48:51 | autor: Blackbird (e-mail, web, neautorizovaný)
  2. Môžeš
    Koľko mám rokov, to presne neviem, ale Vinkimu ma darovali asi pred piatimi rokmi a vyrobili ma ešte asi rok predtým. Žiaľ, nie som nijaký zberateľský kus, zošili ma niekde v Číne, z pomenej kvalitných materiálov. Tiež si myslím, že my mohli do hlavy napchať niečo lepšie ako vatu, napríklad nejaký antialergický materiál,ale poznáš tých Číňanov, šetria, na čom sa len dá. :)
    publikované: 12.03.2005 21:28:53 | autor: Macko (e-mail, web, neautorizovaný)
  3. Aha
    takze dalsi spisovatel na obzore...;o) :o)
    publikované: 12.03.2005 22:12:47 | autor: Blackbird (e-mail, web, neautorizovaný)
  4. takže
    Macko - žurnalista :)
    publikované: 13.03.2005 21:58:13 | autor: lulla (e-mail, web, neautorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014